Nikdy som nebol dobrý hubár. Väčšinou som mal košík zaplnený najmä čečinou. Asi preto, že skôr ako hríby som väčšinou hľadal nezvyčajné obrazy. Veď kedy inokedy sa dostanete do lesa prakticky tesne po východe slnka. Správny hubár totiž čaká na ranné svetlo pri prvom strome. Tak to aspoň vždy hovorili moji rodičia. Toto je pocta všetkým hubárom a reklama na tento striktne antiadrenalínový zážitok. Relaxujte...
Budík zazvoní 03:30. Najskôr tomu nemôžete uveriť. Naozaj je nejaká rodina ochotná pokaziť si sobotu tým, že vstáva uprostred noci? Každý vyfasuje gumáky, nabrúsený nožík, vlastný košík, do neho nejakú desiatu – aj keď tušíte, že o desiatej už o nej nebude ani chýru. A ide sa na hríby. My sme vždy najradšej chodili na Oravu, do hubárskeho raja. Keďže pochádzame z Púchova, museli sme vyrážať skôr. Jednoducho tak, aby sme už po šiestej boli v hore a čakali kým sa v nej rozvidnie. Treba byť prví, konkurencia je neúprosná. Tak vyzeralo moje hubárske detstvo.
Teraz to zopakujem ešte raz: „Nikdy som nebol dobrý hubár“, ale miloval som tú atmosféru. Vždy ma viac bavilo prechádzať sa horou, zakaždým sa aspoň na chvíľu stratiť a nachádzať miesta, ktoré už asi nikdy opäť nenájdem ani ja, ani žiaden turista. Keď som začal fotiť, vedel som, že lov na hríby raz musím nafotiť.
Hubačka, tak ako si ju pamätám z detstva, znamená: byť premočení od rannej rosy (ktorá na Orave trvá minimálne do pravého poludnia), ihličie napadané na miestach o ktorých v slušnom blogu nehodno písať, no šťastní. Takí sú hubári. A plný košík je pritom len príjemný bonus a predzvesť neskutočnej piplačky, ktorá vás s ním čaká po návrate domov.
Raz som niekde čítal debatu, že mladí už nemajú k hubačke vzťah a táto aktivita raz vymrie. Pevne verím, že to nie je pravda. Navzdory všetkým smart hodinkám merajúcim aj úroveň soli vášho potu, na protest proti zabehnutým kilometrom, ktoré si hneď vešiame na sociálne siete. Nechajte týchto chytrákov doma a choďte na huby. Zajtra je sobota a vraj rastú.
Baví ma fotiť triviálnosti - ako napríklad hubačku - tak, aby to v ľuďoch vzbudilo záujem o obyčajné veci. Pretože chodiť na hríby je tá najobyčajnejšia vec na svete, ale neobyčajne krásna. V škole mi povedali, že tieto fotky sú gýč. A viete čo? Majú pravdu, ale je to môj gýč. Choďte si ten svoj nájsť aj vy. Hríbom zdar.