Keď sa pred pár mesiacmi objavili v médiach vizualizácie kaštiela v Rusovciach, bol som úprimne rád. Rád, že som mal tú možnosť prejsť sa jeho chodbami ešte dnes pred rekonštrukciou. Nechcem však, aby ste čítali ďalší hejtovací článok o zbabraní historickej a estetickej hodnoty, či o neschopnosti povolaných. O tom si môžete prečítať inde. Stačí zadať správnu šifru do vyhľadávača. Pre mňa má kaštiel úplne iný význam.
Do Rusoveckého parku chodievame s deťmi od narodenia. Páči sa nám jeho divoká povaha aj to, že je to jediné miesto, kde sa môžete slobodne húpať na lianách ako tarzan. Vážne. Najviac sa mi však páči dominanta kaštiela, ktorý opustenosti parku dodáva zvláštnu atmosféru. Vždy som uvažoval, či je vôbec možné dostať sa za jeho brány. Jedného dňa som nabral odvahu a zavolal na pár kontaktov, na ktorých mi odporučili vždy iné číslo, až som vyťukal jedno, na ktorom sa im už asi všetky čísla minuli. Vypočuli ma. Vysvetlil som, že by som si v kaštieli rád nafotil ročníkovú prácu do školy a že sa jedná iba o mňa - fotografa a jeden model - môjho otca. Po ich začudovaní sa a mojom ešte väčšom, keď povedali "dobre teda", som začal uvažovať, čo chcem vlastne fotiť. V skutočnosti som totiž moc nerátal, že mi to prejde. Keď som sa však dočítal, že kaštiel má po rekonštrukcii slúžiť ako reprezentatívne sídlo pre štátnicke návštevy na najvyššej úrovni, bolo rozhodnuté.
Môj otec mal totiž vždy na rodinných fotografiách dokonalú štátnicku "figúru". Nezaujatý pohľad mimo objektív, nič nevraviaci výraz, reprezentatívne držanie teľa, jednoducho póza pre novinárov. Iní sa to musia učiť, on to má vrodené. A tak som si vymyslel koncept. Nafotím otca ako štátnika, ako prezidenta. V podstate jedeň deň s prezidentom v priestoroch (možno raz v budúcnosti) k tomu určených. Teda takmer... Sám som si celkom presne nevedel predstaviť, ako to nakoniec bude vyzerať. Interiér som v podstate nepoznal a po pravde mi otec dovtedy ešte nikdy "nepózoval".
Bolo to ťažšie, ako som predpokladal. Chvíľu mi trvalo, kým som nastavil mieru štylizácie, tak ako sa mi to páčilo a zároveň aby som neklamal. Vždy to chce svoj čas, kým sa fotky začnú ukazovať, tak ako chcete. Ale aj tak je to väčšinou o dosť iné :)
Po pár pokusoch stavať otca aj do nejakej činnosti som si však povedal, že už samotný muž vo vyžehlenom saku, ktorý sa prechádza rozpadnutým neogotickým kaštieľom je dosť absurdný. A tak sme sa začali len rozprávať a otec bol úplne sám sebou. A zrazu to začalo fungovať.
"Pán prezident" si to užíval a ako celoživotný učiteľ dejepisu si priestor naozaj vychutnával. Možno nie celkom chápal, prečo sa jeho dospelý syn začne vo svojich 35 rokoch hrať na fotografa, ale akceptoval to a bol tým najlepším modelom. A to bolo na celom projekte asi to najlepšie. Že sme s otcom strávili osamote toľko času, ako už dávno nie. Jemne absurdného, ale o to zvláštnejšieho a najmä na tie chvíle budem mať navždy zopár snímok, ktoré mám naozaj rád.
Veľa ľudí, ktorí sa fotografii venujú viac alebo menej profesionálne mi povedali, že fotiť svoju rodinu je to najdôležitejšie. Aj keď máte milión fotiek, aj keď sa vám fotka zdá banálna, s odstupom času vám práve tá jedna môže v archíve vyskočiť. Spojíte ju s úplne odlišnou z iného obdobia a potom s ďalšiou...a nakoniec si vyskladáte krásny súbor v priereze času. Takže foťte čo to dá, nemusíte hľadať rozpadajúce sa neogotické stavby. Hlavne cvakajte. Externé disky toho znesú veľa. Omnoha viac ako naša pamäť.
