“Portrétní fotografie (nebo také fotografické portrétování) je zachycení podoby jedné nebo více osob na fotografií, ve které převládá tvář a její výraz. “
wikipedie
Takto vyzerá definícia portrétu podľa všemocnej wikipédie a z pohľadu väčšiny ľudí bude asi uspokojivá. Mne až tak celkom nestačí. Naučil som sa, že existuje mnoho ďalších prístupov ako zachytiť človeka a niektoré sa ani nepotrebujú tváriť ako potrét. A tie mám najradšej. Dnes vám ponúkam pár ukážok (a menej slov), ako baví portrétovanie mňa. Najmä, čo sa týka mojich detí. Nie je to celkom tradičné rodinné fotenie a aj keď sú to pre mňa najkrajšie bytosti na planéte, heslo znie #nofaces.
Výraz očí, úsmev alebo pokrčený nos, to sú doslova črty osobnosti, ktoré mám, ako každý fotograf, rád. Sú to detaily, ktoré robia fotky páčivými, obzvlášť, ak je objekt pútavý. No niekedy je výraz tak silný až môže uberať zo schopnosti fotky porozprávať príbeh. Tvár na seba strhne celú pozornosť a ostatné prvky, ktoré robia fotku takisto zaujímavou, ústupia do úzadia.
Ak by bol môj syn na fotke hore otočený do kamery, asi by mi ani nenapadlo rozmýšľať nad tým kam sa pozerá. Čo upútalo jeho myseľ natoľko, že mi vôbec nevenuje pozornosť? Alebo nad čím vlastne môže malý chlapec rozmýšľať tak hĺbavo? Akonáhle však tvár nevnímam, začínam si takéto otázky pokladať. Jednoducho fotky “nezaťažené” výrazom tváre ponúkajú iný spôsob výkladov obrazu.
Ľudí rád vnímam ako súčasť prostredia, v ktorom sa nachádzajú. To ono dotvára náladu kompozície a robí obraz zapamätateľný. Rozvíja príbeh postavy na fotografii alebo ho len načrtne a zvyšok necháva na vás. Vy si skladáte vlastnú story okolo portrétu a v konečnom dôsledku sa príbeh môže pri každom vzhliadnutí fotky zmeniť na nový.
Okrem zaujímavých možností interpretácie má tento typ fotiek”od chrbta” aj jednu neskutočne praktickú výhodu. Portrétovaný vám nevenuje ani trochu pozornosti a sústredí sa naozaj na to, čo ho zaujíma. Chová sa prirodzene a vy nemusíte dbať na správny výraz tváre alebo zle načasované žmurknutia. Nekričte na ľudí, aby sa otočili a usmiali sa do objektívu.
Naopak. Nájdite si najlepšiu pozíciu, z ktorej sa vám záber vidí v tom momente dokonalý, stisknete spúšť a zrazu to máte. Dokonalý čistý moment bez pózovania a uvedomovania si foťáku. Záber bude mať pre osobu na fotke o to väčší význam o čo menej o jej zhotovení vie. (v prípade detí sa to ukáže asi až o pár rokov :) )
Niekto mi povedal, že píšem čudné blogy, lebo nekončia slovami: “hej ľudia, poďte ku mne a ja vám takéto fotky urobím…” Pravda!
Mňa viac baví podsúvať ľuďom možnosti, ako to vyskúšať inak. A tak je tomu aj dnes. Nestavajte sa foťografovaniu chrbtom. Radšej to nechajte urobiť iných a spravte im pri tom zopár portrétov. To je moja rada.
Adios.
